Pred 50-timi rokmi som mal 13 rokov. Veľmi dobre si pamätám ten deň. Po čiastočnom uvoľnení z obručí komunizmu a boľševického teroru sme v Rajci opravovali na „starej fare“ dlážky (otec, ja a druhý otec so synom František a Ladislav Židek). Všetci sú už na druhom svete.

Bolo čiastočné uvoľnenie a tak sa v Rajci aj naši rodičia rozhodli a opravovali sme celú starú faru na učenie náboženstva a hry detí. Vtedy u nás pôsobil Vdp. Štefan Kúsek, môj veľký priateľ a prišli aj rehoľné sestry pod vedením Amabilis Hederovej, ktorá ma tiež mala veľmi rada a ešte dlho po opätovnom vyhnaní sestier z Rajca som ju navštevoval v Kostolnej pri Trenčíne, kde je aj pochovaná.

Roznieslo sa: PRIŠLI RUSI a všetci vedeli, že to nebude dobré. Tanky, obrnené transportéry, sprievodné vozidlá s veľmi dlhými anténami šprnkali do elektrických drátov a išli dolu Partizánskou, Sládkovičovou, rínkom a Hollého na Žilinu. Tak sa skutočne aj vrátil veľmi skoro tvrdý boľševizmus. Do týždňa sa na múroch objavili aj v Rajci nápisy: Biľak, Indra, Kolder, Korček, Kováčik, Vavák. Každý vedel čo to znamená. Náboženstvo sa vrátilo len do štátnych škôl. Vyhnali sestričky, jediný kto sa nám mladým mohol venovať bol starý pán kostolník František Smieško, ktorý s nami žil niečo na spôsob skautingu a tak sme prežili detstvo. Potom sme sa rozpŕchli do škôl a vrátili sme sa postupne niektorí po 10 – 15 rokoch, väčšina len na návštevu. Keď som sa stal primátorom v roku 1990 bol Francko jeden z prvých obyvateľov Domova vďaky, kde aj zomrel.

Ladislav Židek

21. augusta si teda pripomíname 50 a ja si Vám ponúknuť návštevu výstavy organizovanej umelcom Ivanom Köhlerom v Žiline rokov (v Rajci nie, tu sa to nenosí veď za komunistov bolo lepšie). Znova prišlo uvoľnenie ale žiaľ znova trvalo len 4 roky. Takto sa zvýja naše malé mestečko doteraz.